Môj manžel si celý život sypal do kávy trochu soli. Myslela som si, že mu to chutí, no až po jeho smrti vysvitlo, že to robil iba kvôli mne. Spoznala som ho na jednom stretnutí. Bol to úžasný deň! Mala som veľa nápadníkov, mohla som si vyberať. A on bol to taký normálny, jednoduchý človek, ktorý na seba nechcel pritiahnuť pozornosť. Na konci stretnutia ma pozval na kávu. Bola som prekvapená, ale zo slušnosti som neodmietla. Sadli sme si do malej kaviarničky. Bol veľmi nervózny a miestami ani nevedel, čo povedať.
Po chvíli som si pomyslela: “Asi som radšej mala ísť domov.” Potom si zrazu zavolal čašníka a povedal mu: “Prosím vás, priniesli by ste mi k tej káve soľ?” Kto ho počul, ten sa prekvapene obzrel. Aj ja som sa naňho bez slova pozerala. Aké zvláštne! Čašník sa vrátil a priniesol mu soľničku. Pomaly začal sypať soľ do kávy a jeho tvár bola celá červená. Nazbierala som odvahu a spýtala sa: “To je nejaká zvláštna záľuba? Ešte som nevidela nikoho, kto by si osolil kávu.” Jeho láska k domovu ma dostala. Položil lyžičku na tanierik a nesmelo sa na mňa pozrel: “Keď som bol malý, žili sme pri mori. Rád som sa hrával v morskej vode, zbožňoval som tú vôňu. Vždy, keď pijem kávu, pridám si do nej trochu soli. Pripomína mi detstvo, malú dedinku, v ktorej som sa narodil a kde žili moji rodičia.” Jeho posledná veta mi vohnala slzy do očí. Toto gesto ma očarilo. Pomyslela som si, že len dobrý človek môže takto túžiť po domove a s takou láskou myslieť na rodičov. Vtedy z nás nervozita konečne opadla a nakoniec som bola rada, že sme sa spoznali.
Začali sme sa stretávať stále častejšie a ja som prišla na to, že je to výnimočný človek a pre mňa ideálny muž. Ako všetky rozprávky o princeznách, aj tá naša sa skončila svadbou a šťastným manželstvom. Vydala som sa zaňho a urobila som dobre. Vykľul sa z neho úžasný, láskavý, inteligentný, dobrosrdečný a nežný manžel. Všetko sa začalo jeho zvláštnym zvykom. Môj manžel si svoju kávu každý deň osolil a ja som si myslela, že mu to tak jednoducho chutí.
O 40 rokov neskôr som po jeho smrti našla v obývačke list. Bol od neho. “Drahá, prosím, odpusť mi! Veľmi ťa prosím, prepáč mi! Len raz v živote som ti klamal, keď som si prvýkrát nasypal do kávy soľ. Pamätáš sa, keď sme sa prvý raz stretli? Bol som taký nervózny, že som si namiesto cukru vypýtal soľ. Nevedel som, ako svoju chybu zakryť, tak som ti klamal. Potom som už nemal odvahu napraviť to, bál som sa, že už so mnou neprehovoríš. Viackrát som sa ti snažil povedať pravdu, ale strach bol silnejší. Sľúbil som si, že ti po svadbe nikdy nebudem klamať. Teraz, keď som mŕtvy, už sa to nebojím priznať. Neznášam slanú kávu! Horšiu chuť si ani neviem predstaviť! Ale každý deň som ju vypil. A neoľutoval som to! Vedel som, že vďaka tomu je môj život šťastnejší. Keby som mohol vrátiť čas, urobil by som to isté. Každý deň by som pil kávu so soľou, len aby som vedel, že si pri mne!” Slzy mi tíško stekali po líci. O pár rokov neskôr, keď sa ma vnučky prvýkrát spýtali, prečo pijem kávu so soľou, záhadne som sa usmiala. Moja odpoveď je odvtedy stále rovnaká: “Pretože takto je oveľa sladšia!”
